Dnešné ráno bolo pre mňa zaujímavé. Objavila sa spomienka na jednu interakciu s kamarátkou spred viac ako desiatich rokov. Pri jej pozorovaní som vnímal pocity lásky, hnevu, sklamania aj smútku.
Mohol by som povedať, že ide o zranenie, ktoré sa ukázalo z určitej časti vedomia. Je to podobné, ako keď z mora po rokoch vyplávajú trosky, ktoré upozorňujú na sediment ležiaci na dne. Čas síce plynie, no nie všetko sa v ňom automaticky rozloží.
Vo vzťahoch sa potom opakujú určité segmenty reality, ktoré nám tieto fragmenty ukazujú. Každý takýto čriepok predstavuje príležitosť na uvedomenie. Druhou možnosťou však je opäť spadnúť do programu minulých reakcií. Vtedy už nejde len o nazretie do určitej zložky života, ale o opätovné ponorenie sa do starých bolestí uložených v pamäti.
Keď sa starý zápis otvorí a človek ho začne znovu živiť svojou pozornosťou, opäť rastie to, čo už neslúži harmonickému rozvoju. Preto som aj v predchádzajúcich článkoch písal o dôležitosti bdelosti.
Z pohľadu riadenia nie sú vzťahy problémom, ktorý treba vyriešiť. Sú informačným priestorom, v ktorom sa vedomie učí rozpoznávať a usmerňovať procesy smerom k Norme Stvoriteľovho Poznania. Každá udalosť, každé stretnutie a každá emócia predstavujú orientačný bod v priestore riadenia. Nie sú cieľom samy osebe. Sú ukazovateľmi, ktoré umožňujú vedomiu identifikovať smer ďalšieho rozvoja.
Ak človek stratí nadhľad, môže sa stotožniť s jednotlivou udalosťou, emóciou alebo predstavou. Vtedy sa pozornosť presúva z riadenia na prežívanie následkov. Namiesto tvorenia budúcnosti začne opakovane reprodukovať minulé informačné konštrukcie.
Práve preto je dôležité sledovať každý príliv zmien. Nielen udalostí, ale aj vlastných predstáv, interpretácií a vnútorných reakcií. Nie preto, aby ich človek potláčal, ale aby nestratil orientáciu v priestore riadenia.
Bdelosť vnímam ako kompas kapitána na mori. Práve ona určuje smer plavby a pomáha rozpoznať, kam sa chceme doplaviť. Jedine rozvážnosť a vedomé riadenie môžu previesť loď z kalného pobrežia bezpečne do pokojného prístavu. Podobne ako kapitán nesleduje každú jednotlivú vlnu, ani človek nemusí riadiť každú myšlienku alebo emóciu. Dôležité je udržiavať spojenie s cieľovým stavom Normy.
Je to celý proces k sebe, vlny prichádzajú a odchádzajú, niečo ako predstavy vznikajú a zanikajú, kde sa objavujú emócie a napokon sa transformujú. To čo zostáva je orientácia na Normu. To znamená, že umožňuje zostať nad hladinou informačných procesov namiesto toho, aby človeka pohltili.
Niekedy je zaujímavý aj samotný pád cez palubu – v prenesenom význame. hh… Práve tam, vo vode vlastných emócií, môže človek objaviť niečo, čo by z paluby nikdy neuvidel. Aj takýto pád môže byť súčasťou poznania, pokiaľ sa z neho človek dokáže opäť vynoriť s väčším pochopením.
Počas nazretia do týchto procesov mi prišli slová: „Melech án keter kannán.“
Keď ich nechávam pôsobiť bez potreby všetko rozumovo vysvetliť, vnímam v nich odkaz na poznanie vlastného vnútorného kráľovstva. Akoby pripomínali, že človek nie je iba pozorovateľom udalostí, ale aj správcom priestoru svojho vedomia. Kráľovstvo je prítomné. Je to vnútorný svet myšlienok, pocitov, rozhodnutí a vzťahov, ktoré vytvárame. Ako sa cítime?
Koruna múdrosti je o vedomom riadení seba samého. V schopnosti zostať prítomný aj vtedy, keď sa z hlbín vynárajú staré bolesti, hnev, smútok alebo sklamanie.
Je to proces kde, vnímam slabosť a pritom dýcham prítomnosť, kde rozpúšťam nemilosť a v sebe prijímam svätosť. Jesť 🙂
Vnímam to ako cestu, ktorá bola vzdialená a je v priblížení, ako prirodzený stav človeka, ktorý prestáva bojovať s tým, čo bolo. Je to o dosiahnutí pokoja. Objavuje sa aj túžba, ktorú v sebe pozná mnoho ľudí. Túžba, aby nám každý porozumel. Aby sme boli prijatí. Aby sme mohli prijať každého vo svojom svete a milovať svet svoj v mene Otca Nebeského. Je to cesta…
Postupne si uvedomujem, že každý človek, ktorý vstúpi do nášho života, je určitým impulzom. Je katalyzátorom zmien, premien a rastu. Niekedy pôsobí ako imunitný systém vedomia, ktorý spáli to, čo už neslúži ďalšiemu vývoju. Inokedy symbolicky pochová minulosť, aby sa mohlo zrodiť niečo nové.
Zároveň si uvedomujem, že nie každý vzťah prichádza iba preto, aby ukázal zranenie. Niektorí ľudia vstupujú do nášho života, aby nám pripomenuli naše dary. Ukazujú nám schopnosť milovať, dôverovať, tvoriť, odpúšťať alebo zostať verní sebe samým.
Tak ako vzťahy odhaľujú miesta, ktoré potrebujú harmonizáciu, odhaľujú aj miesta, kde už Norma prirodzene pôsobí. Preto vzťahy nie sú iba zrkadlami bolesti. Sú aj zrkadlami svetla. Prijmeme tento dar?
Niekedy nám ukazujú, čo je potrebné uzdraviť. Inokedy nám pripomínajú, kým v skutočnosti sme, alebo si myslíme, že sme. Kto sme?
Z pohľadu vedomia nie je zranenie chybou systému. Je informačným markerom, ktorý upozorňuje na miesto, kde ešte nedošlo k úplnej harmonizácii. Nie je trestom ani prekážkou. Je orientačným bodom na ceste návratu do Normy.
Neskôr pri písaní ku mne prišli ďalšie slová: „Taque techarach ma lámoch.“
Akoby niesli obraz premostenia priepasti. Priepasti medzi minulosťou a prítomnosťou. Medzi zranením a pochopením. Medzi človekom a jeho vlastnou podstatou. Most sa vzníká súčasne a naraz. Nevzniká silou ani bojom. Vzniká každým okamihom bdelosti, keď si človek všimne starý program a nerozhodne sa doň opäť vstúpiť. Ja používam slová, „stop“, „vymaž“, „stačilo“, „presvetliť“…
Táto zmena, transformácia, vzniká vždy, keď si zvolím vedomé riadenie namiesto automatickej reakcie.
Možno práve preto sa staré zápisy z času na čas vynárajú na hladinu. Nie preto, aby nás stiahli späť, ale aby sme mohli dokončiť to, čo kedysi zostalo nedokončené. A dovoliť si začať nový Harmonický vzťah.
Z pohľadu úrovní vedomia podľa David R. Hawkins sa na tieto procesy môžeme pozerať cez nadhľad a vhľad. Koncept vedomia nám ukazuje cestu, no smer si vyberáme sami. Kvalitu prežívanej reality určuje stav nášho vedomia.
Postupne mi z toho vychádza jedno dôležité poznanie. Vzťahy nie sú určené na riešenie minulosti, ale na riadenie budúcnosti prostredníctvom vedomého udržiavania Normy v každom okamihu prítomnosti.
Každý vzťah predstavuje informačný bod orientácie, prostredníctvom ktorého vedomie rozpoznáva smer svojho návratu do Normy Stvoriteľovho Poznania.
Čo je pri tomto rozhodujúce? čo vypláva na hladinu, nazerať na následky alebo vnímať to čo je podstatné,to znamená či si vedomie zachováva orientáciu na breh, ku ktorému smeruje. Pokojný prístav?
Postupom času sa vo mne objavuje aj pocit vďačnosti za vzťahy, ktoré boli obdarujúce, prekvapujúce, ktoré „boleli“, bolesť sama osebe nikdy nie je cieľom, správny človek premostí určitú informáciu potrebnú pre ďalší rozvoj vedomia. Ako ju ustojím?
Každý nás niečomu naučil, alebo spoločne sme otvorili priestor, aby sme mohli otvoriť srdce, dokázali rozlíšiť koľko je bezpečné dať a koľko prijať, to všetko je o dôvere a úprimnosti, dovoliť ukázať vlastnú pomyselnú nedokonalosť, zraniteľnosť a pritom vnímať vzájomné liečenie. Preto každé stretnutie zanechalo stopu v procese poznávania seba samého. A to je v poriadku 🙂
A čím viac sa pozerám na život cez tento pohľad, tým menej vnímam jednotlivé udalosti ako náhodné, sú súčasťou väčšieho procesu rozvoja kolektívneho vedomia.
Zároveň si uvedomujem, že existujú chvíle, keď je potrebné aktívne riadiť smer svojej plavby, a existujú chvíle, keď múdrosť spočíva v dôvere a len tak plynúť. Vnímam ju ako dôvera vo vietor, teda Ducha.Niekedy stačí poznať smer a dôverovať vetru.
Práve v tom spočíva hlbšia múdrosť koruny. Nielen vo vedomom riadení procesov, ale aj v dôvere, že Stvoriteľ vložil do života prirodzené smerovanie k harmonickému rozvoju. Vedomie sa spája s Normou, prestáva bojovať s každou udalosťou a začína rozpoznávať súvislosti, ktoré boli prítomné od začiatku.
Skutočná múdrosť koruny — nevládnuť svetu okolo seba, naučiť sa s láskou, rozvahou, bdelosťou a dôverou riadiť vlastné vnútorné kráľovstvo, tak prinášať dary, svoje plody svetu.
A tak sa otázka postupne prestáva pýtať: „Čo mi tento človek urobil?“
A začína sa pýtať: „Aký proces riadenia sa mi prostredníctvom neho zviditeľnil?“
Pretože každý človek, každá udalosť a každý vzťah môžu byť súčasťou veľkého procesu návratu vedomia do Normy.
Je to veľmi zaujímavý proces a stála práca, ktorá otvára udržuje otvorené dvere k večnosti.
Prajem každému, aby udržiaval jasný zámer a mal pri svojej plavbe radosť a tedy sa aj šťastie pridáva samo 🙂
S Láskou Michal Michel Anit
PS : Aký kompas používate pri plavbe životom?