Človek si všíma prúdenie zmien a okolností, no napriek tomu neustále hľadal spokojnosť vo svojom živote. Sú tu sny, sú tu túžby, no často sa viac zameriaval na nedostatky, nedokonalosti či obmedzenia, ktoré sa môžu zdať väčšie než on sám.
Práve tu prichádza na scénu ovládanie, kontrola a snaha mať všetko pod dohľadom. Tieto tendencie zväčša preberá myseľ, ktorá si trúfa na všetko. Napokon však jej vlastný obsah prevalcoval samotného človeka obavami, pochybnosťami a neistotou. Vzniká tak známa výhovorka: nemám čas, nemám peniaze, nie som dosť dobrý alebo dobrá.
Ako však môže obsah mysle určovať kompetenciu riadenia života, ak chýba vhľad do múdrosti samotného pôsobenia?
Stále mi vychádza, že dôležitá je sebapritomnosť, sebauvedomelosť a schopnosť sebariadenia. V tejto koncepcii vzťahu k sebe samému aj k okoliu je nevyhnutná jasnosť myslenia, dôvera v proces a schopnosť plynúť životom s dôverou.
To, čoho sa dotýkam, je zamyslenie nad procesom formovania budúcich okolností v toku času. Dôležité je uvedomovať si svoje napojenie na život a smerovanie svojej pozornosti. Buď je zameraná na problém, alebo na cieľ. Tu si spomínam, na výrok, ktorý má sprevádza životom.
„Bud máš výhovorky, alebo máš výsledky, nemôžeš mať oboje“.
Obe tieto roviny spolu súvisia a môžu byť prejavené cez tieň alebo dar. Ide o spôsob, akým aplikujeme svoje skúsenosti do múdrosti prejavu a pôsobenia. Naše myslenie vytvára určitú interakciu, ktorá ovplyvňuje priebeh udalostí a vlnenie informačno-energetického toku. Tento tok nás môže podporovať, ale môže nás aj, obrazne povedané, „zvalcovať“.
V konečnom dôsledku ide o priechodnosť a čistotu energetických centier a dráh, ktoré ovplyvňujú nervový systém človeka. Nastavenia, ako sú útek, boj alebo zamrznutie, predstavujú prirodzené reakcie organizmu. Zároveň však môžu poukazovať na vnútorné blokády, podmienenosti a nevedomé vzorce, ktoré obmedzujú prúdenie životnej energie a bránia naplneniu plného ľudského potenciálu.
Je dôležité, aby sa človek učil liečiť sám seba. Nie vždy však dokáže jasne vidieť svoje vlastné slepé miesta, tu je dôležitá schopnosť, dokázať prijať podporu. Preto je správna sebareflexia nevyhnutná. A práve tu vzniká potreba bdelého stavu vedomia – stavu, v ktorom človek dokáže pozorovať svoje myšlienky, emócie aj konanie bez zbytočného stotožnenia sa s nimi.
Možno práve v tejto bdelosti vzniká priestor pre skutočnú zmenu. Nie zmenu vynútenú bojom proti sebe samému, ale zmenu, ktorá prirodzene vyrastá z pochopenia, prijatia a vedomého smerovania pozornosti. Tam, kde sa pozornosť prestáva upínať na problém a začína sa orientovať na riešenie, vzniká priestor pre rast, tvorivosť a hlbšie prežívanie života.
Zameranie určuje smer. A smer postupne vytvára realitu, ktorú nazývame svojím životom.
Toho, čoho sa dotýkam, je stálosť a pozornosť. Človeka totiž v minulosti často zraňovala jeho vlastná nevedomosť, tvrdohlavosť alebo neschopnosť vidieť širšie súvislosti. Práve tu jasne platí jednoduché pravidlo: kam smeruje pozornosť, tam prúdi energia. Staviaš na správnom mieste?
Pre mnohých bolo veľmi náročné zmeniť vnútorný tlak návykov a zaužívaných spôsobov reagovania. Človek si vytvára určité vzorce myslenia, cítenia a konania, ktoré sa postupne stávajú automatickými. Tieto vzorce následne vytvárajú podobné scenáre a prinášajú podobné výsledky v realite. Ak sa nemení spôsob vnímania, často sa nemení ani kvalita prežívania – a kedy sa chce žiť?
Je dôležité poukázať na tento princíp riadenia, pretože opakujúci sa cyklus pôsobenia vytvára zacyklenie v čase a priestore. Človek sa môže domnievať, že sa pohybuje dopredu, no v skutočnosti opakovane prechádza rovnakými lekciami, ktoré sa mu ukazujú v nových kulisách a obsadeniach.
Tento jav pripomína fenomén naučenej bezmocnosti. Ak je človek dlhodobo vystavený situáciám, v ktorých jeho snaha neprináša očakávaný výsledok, môže si postupne vytvoriť vnútorné presvedčenie, že zmena nie je možná. Aj keď sa neskôr objavia nové možnosti a pomyselné dvere sa otvoria, zostáva stáť na mieste. Prečo?
Nejde pritom o fyzické obmedzenie, ale o obmedzenie vytvorené v nervovom systéme a v mysli. Minulé skúsenosti naučili organizmus šetriť energiu, zostať opatrný a nevystupovať z toho, čo je známe. Tak vznikajú vnútorné programy: Nemá zmysel skúšať niečo nové. Aj tak sa nič nezmení. Nie je to bezpečné. Radšej zostanem pri tom, čo poznám. Dokedy ?
Človek tak môže zostať vo svojej pomyselnej klietke, aj keď sú jej dvere už dávno otvorené.
Z pohľadu vedomého rozvoja je dôležité pochopiť, že nejde o slabosť ani zlyhanie. Je to mechanizmus prežitia, ktorý kedysi slúžil na ochranu, no ak sa budeme stále chrániť, kedy budeme naozaj žiť?. Ak však zostane aktívny príliš dlho, začne obmedzovať prirodzený tok života a bráni človeku naplno rozvinúť svoj potenciál.
„Niekto si udržiava a zveľaďuje svoj domov. Niekto si udržiava a zveľaďuje svoju celu, ktorú kedysi zo strachu nazval domovom. Rozdiel medzi nimi nie je v priestore, ale vo vedomí, ktoré sa naň pozerá.“
Preto nestačí len otvoriť dvere novým možnostiam. Potrebné je rozpustiť presvedčenie, že tieto dvere sú stále zamknuté. K tomu napomáha bdelosť, sebareflexia a vedomé smerovanie pozornosti, aby sa rozpustili „podmienenosti“. Keď človek začne pozorovať svoje myšlienky, reakcie a zaužívané vzorce bez automatického stotožnenia sa s nimi, objavuje sa priestor pre skutočnú zmenu a pocit slobody, ktorá sa na tele prejavuje voľnosťou dýchania.
Možno sme boli väzňami „reality“ samotnej. Často sme boli väzňami predstavy o realite, ktorá už dávno prestala existovať. Ďakujem, že už vidím.
Pozrime sa na podobný obraz pri slonovi, ktorý bol od útleho veku priviazaný k silnej reťazi. Ako mláďa sa ju snažil pretrhnúť, no nemal dostatok sily. Po mnohých neúspešných pokusoch sa naučil, že únik nie je možný.
Keď vyrástol, jeho sila je mnohonásobne väčšia. Reťaz však už nie je potrebná. Stačí obyčajná šnúrka priviazaná k nohe. Napriek tomu sa slon nepokúsi odísť. Nie preto, že by nemohol, ale preto, že vo svojom vnútornom svete stále verí starej skúsenosti. Pamätá si reťaz, nie svoju súčasnú silu. Kto naozaj si?
„Slona neudržiavala pri kolíku šnúrka. Udržiaval ho informačný obraz reťaze uložený v časti vedomia. Keď sa zmení obraz, mení sa aj realita jeho pohybu.“ – také je to jednoduché…
Aj človek sa niekedy podobal takémuto slonovi. V sebe niesol spomienky na minulé zranenia, obmedzenia, odmietnutia či zlyhania. Hoci sa okolnosti zmenili a možnosti sú otvorené, jeho vnútorné nastavenie zostalo vtedy rovnaké. Stále sa opieral o minulosť, akoby bola prítomnou realitou – a to je klam, veď pravá prítomnosť oslobodzuje. A on to už vie a ty?
Skreslenie môže dať pocit smútku, uzavretosti a vnútorného zovretia. Životná energia sa prestáva prirodzene rozvíjať, pretože časť vedomia bola stále presvedčená, že sloboda nie je možná.
Bdelosť však prináša nový pohľad. Umožňuje človeku zastaviť sa a položiť si jednoduchú otázku: Je to, čo ma dnes obmedzuje, skutočná reťaz, alebo len spomienka na ňu? hm…
Práve v tomto okamihu sa môže začať návrat k vlastnej sile. Nie silou boja, ale poznaním, že šnúrka nie je reťaz a že dvere, ktoré sa kedysi zdali zamknuté, môžu byť už dávno otvorené.
Kto klope, tomu je otvorené, prajem všetkým nový život v novej kvalite 🙂
S Láskou Michal Michael Anit
PS : Ak aj ty vidíš šťastného a slobodné sloníka, aj ty si už na správnej ceste 🙂