Túžba pomenovať veci a okolnosti, s ktorými sa pravidelne stretávam, ma často privádza do stavu, ktorý by niekto mohol nazvať mystikou. Napriek tomu nejde o únik z reality, ale skôr o snahu porozumieť jej hlbším súvislostiam. Pohľad, ktorý prežívam vo svojom vnútri, akoby cezomňa prenikal a odhaľoval nové vrstvy poznania. Stavy vnútorného chvenia, impulzy, vnemy a jemné ohlasy, ktoré prúdia telom, mi postupne odomykajú ďalšie a ďalšie pochopenia. Často sa dejú práve cez vlastné precítenie, cez pozorné načúvanie tomu, čo sa odohráva vo vnútri.
Zameriavam sa na mnohé oblasti života, rôzne činnosti, skúsenosti a úrovne učenia. Práve ich prepájanie mi pomáha vnímať celok a vidieť obraz v širších súvislostiach. Už to nie je len čierno-biele videnie sveta. Postupne sa objavujú nové odtiene, farby a vrstvy významov. Niekedy samotný obraz rozpráva prostredníctvom hudby, tanca, pohybu alebo tichého plynutia života. Aj to je realita. Aj to je komunikácia. Aj to je snaha porozumieť.
Postupne si uvedomujem, že vidím aj vtedy, keď sa nepozerám očami. Veď čo sú vlastne oči? Sú vonkajším rozšírením samotného mozgu, nástrojom, prostredníctvom ktorého vedomie pozoruje svet. Táto jednoduchá myšlienka vo mne otvára množstvo otázok. Ak oči prijímajú svetlo, kto v skutočnosti vidí? Je to mozog? Myseľ? Vedomie? Alebo všetko spolu?
Čím viac sa na túto otázku pozerám, tým viac vnímam, že človek nie je iba fyzické telo. Každá bunka nesie informáciu. Každé tkanivo, orgán, cievny systém či srdce tvoria súčasť jedného prepojeného celku. Rovnako ako sa atómy spájajú do molekúl a molekuly vytvárajú živú hmotu, aj jednotlivé časti nášho života sa spájajú do väčšieho obrazu.
Možno je to podobné ako v samotnom vesmíre. Všetky možnosti existujú súčasne ako potenciál. Prítomný okamih je miestom, kde sa z nekonečného poľa možností stáva konkrétna skúsenosť. Človek sa nachádza uprostred tohto procesu a svojou pozornosťou, vedomím a vnútorným nastavením ovplyvňuje, ktorú z možností začne prežívať.
Mozog pritom nefunguje iba jedným spôsobom. Neustále sa pohybuje medzi rôznymi stavmi vedomia. Beta, alfa, theta, delta či gama nie sú len odborné pojmy. Predstavujú rôzne spôsoby vnímania a riadenia reality. Niekedy analyzujeme a hodnotíme, inokedy sa ponárame do intuície, tvorivosti alebo hlbokého pokoja. Čím viac sa tieto stavy harmonizujú, tým širší obraz dokážeme vnímať a tvoriť.
Podobne aj endokrinné žľazy vytvárajú v tele jedinečný systém prepojenia. Hypotalamus, hypofýza, šišinka, štítna žľaza, týmus, pankreas, nadobličky a ďalšie centrá spolu neustále komunikujú. Ak si človeka predstavíme ako hudobný nástroj, potom sú tieto centrá ako struny gitary. Keď sú rozladené, vzniká napätie a nesúlad. Keď sú naladené, vzniká harmónia. Človek sa stáva živou anténou schopnou prijímať aj vysielať informácie.
Dôležitú úlohu v tomto procese zohráva aj pohyb mozgovomiechového moku, ktorý prepája mozog a miechu do jedného funkčného celku. Spolu s dychom, pohybom, emóciami a vnútorným nastavením vytvára podmienky pre prirodzenú rovnováhu organizmu.
Keď sa myseľ „upokojí“, s koncentruje a srdce otvorí vďačnosti, začína sa objavovať stav koherencie. Stav, v ktorom telo, emócie, myseľ a vedomie prestávajú bojovať medzi sebou. Všetko sa zosúlaďuje do jedného rytmu. Práve v takých chvíľach človek často zažíva pocit, že „naozaj vidí“.
Ale čo vlastne znamená vidieť?hm…
Pravé videnie nevzniká iba v očiach. Rodí sa v prebudení. Je v samotnom poznaní. Poznanie vzniká v odovzdaní. Odovzdanie sa rodí v prijatí. A prijatie vyrastá z dôvery.
Je to okamih zblíženia ducha, duše, vedomia a tela. Okamih, keď sa človek prestáva báť pravdy, prestáva utekať pred ilúziou a prestáva bojovať s vlastným tieňom. Postupne si uvedomuje, že všetko, čo odmieta vidieť vo svete, sa často nachádza aj v jeho vlastnom vnútri, ktoré čaká pokorne na osvetľujúci pohľad vedomia.
Vidieť pravdu neznamená byť dokonalý. Znamená mať odvahu pozerať sa úprimne. Bez masiek. Bez predstierania. Bez potreby klamať sebe samému.
V takých chvíľach sa poznanie stáva svetlom, ktoré prúdi z očí. Nie svetlom, ktoré oslepuje, ale svetlom, ktoré osvetľuje cestu. Preniká cez oči človeka, cez jeho slová, skutky aj prítomnosť. Je to blízkosť k vlastnej podstate a zároveň blízkosť k samotnému Zdroju života.
Preto mi často prichádza na myseľ starobylý pozdrav Namasté. Jeho hlboký význam býva vyjadrovaný slovami: „Moje svetlo spoznáva svetlo v tebe.“ Nie je to len pozdrav. Je to pripomenutie, že to, čo vidíme vo svete okolo seba, často odráža spôsob, akým vidíme samých seba.
Ako vidím seba, tak vidím svet. A kto Presvetlí svoj pohlaď na seba, tomu sa zlepší zrak.
Keď sa pozerám cez strach, nachádzam dôvody na obavy. Keď sa pozerám cez hnev, nachádzam dôvody na boj. Keď sa pozerám cez lásku, objavujem spojenie. A keď sa pozerám cez svetlo poznania, začínam rozpoznávať podstatu ukrytú za formami.
Možno práve preto sa hovorí, že pravda oslobodzuje. Nie preto, že by menila svet okolo nás, ale preto, že mení spôsob, akým ho vnímame.
Niekedy stačí vpustiť viac svetla do miestnosti, aby sme uvideli to, čo tam bolo po celý čas. Rovnaké je to aj v živote. Čím viac svetla vedomia prinesieme do svojich myšlienok, emócií a rozhodnutí, tým jasnejšie sa pred nami odhaľuje cesta.
Všetko má svoje plynulé „sebanačsovanie“, bez tlaku, krok po kroku, okamih za okamihom.
Ako voda, ktorá načúva brehom a bez odporu si nachádza svoju cestu. 🙂
Možno je to napokon jednoduchšie, než sa zdá. Nepotrebujeme sa stať niekým iným. Potrebujeme si len spomenúť na to, kým sme „Tu a Teraz.“ Existujeme vďaka tomu, že existuje ďalší pohlaď na nás samých a koho vidíme my? a kto vidí nás? 🙂
„Ako vidím seba, tak vidím svet. Ako rozsvietim svoje vnútro, tak sa rozjasňuje aj cesta predo mnou.“
Dovoliť si byť svetlom poznania. Dovoľ si rozšíriť svoje videnie.
Dovoľ si vidieť nielen očami, ale aj srdcom, vedomím a vlastnou skúsenosťou.
Prajem príjemné presvetlené kroky vo Vašom videní 🙂
S Láskou Michal Michael Anit